Aj napriek zmeškaniu registrácie, ktorá prebiehala od 8:00 do 8:45 som bol privítaný milou vysmiatou dámou s ceduľkou TED-u, pýtajúc sa ma:
"How are you?"
s úsmevom som odvetil "A little bit stressed"
"Ou, no, why?"
"I couldn't find it."
"Well, yes, it's hard to find."
Toto bol môj prvá dojem. Skvelé niečo. Dostal som svoju ceduľku, písací blok, pero, TEDx informačnú brožúrku a mohol som vyraziť na prvú prednášku po schodoch na balkón menšej, no dostatočne veľkej prednáškovej sály pre všetkých.
Small ideas can lead to big changes
Prvý rečník, počas ktorého prednesu som dorazil bol Ahmad Coucha. Bol to organizátor významnej konferencie TEDxCairo, ktorá pomohla Egyptu veľa vecí zmeniť. Hovoril o začiatkoch, ako sa dozvedel o organizácii TED a ako sa rozhodli požiadať o licenciu TEDx ako nezávislej konferencie pod značkou TED. Nebolo to ľahké a bolo to pre nich nové, no spoločným úsilím vytvorili organizáciu, ktorá je v dnešnej dobe svetovo známa. Chcel by som citovať jednu krásnu vetu z už spomínanej TEDx brožúrky, ktorú sme obdržali
"Jeho vášeň pre výmenu názorov a nápadov ho priviedla k založeniu TEDxCairo, ktorý je dôkazom toho, že podujatia organizovaný ľudmi bez politickej moci alebo akejkoľvek inej ageny majú potenciál meniť myslenie ľudí a v niektorých prípadoch aj spoločenské zriadenia."
Internet a cocaroache
Po potlesku a úspechu prednášky Ahmada dostal priestor slovenský softvérový inžinier Radovan Semančík. Rozprával o počiatkoch internetu a jeho rozvoji. Rozprával o tom, ako sa kedysi armádny projekt, zo začiatku prepojených 3 počítačov bez jadra rozšíril do dnešných miliardových rozmerov. Internet je niečo, čo existuje a nemá zdroj, každý vlastníme kúsok internetu a aj keď ten náš kus vypadne, tak existuje milión ďalších pripojení, cez ktoré to pôjde. Základný problém dneška je, že existujú takzvaný internetový giganti (facebook, google, youtube), ktoré sa dnes používajú na posielanie informácii. Tým pádom, čím viacej internetových uživateľov je u tíchto gigantov, tím je internet kontrolovateľnejší. Čo predtým nebolo možné.
Jedno úžastné video od neurovedca Grega Gage, ktorý vysvetloval cez novú odnož organizácie TED, TED-education ako funguje mozog. Názorne to vysvetľoval na amputovanej nohe švába, ktorú pripojil k jednému laboratorného prístroju a znázornil, ako asi znejú signáli neurosiete. Potom nasledoval veľmi odvážny, no neskutočne komický kúsok, začal vysielať do nervovej siete švábovej nohy hudbu, čo spôsobilo veľmi vtipnú a tanečnú reakciu. Ku koncu nastal aj beat box. :)
Hlina, Captcha, praktické vzdelávanie
Miesto dostala aj krásna prednáška o histórii, využiteľnosti a recyklácii typických slovenských hlinených domčekov od Zuzany Kierulfovej. Dozvedeli sme sa ako hlina dokáže odolať 1000-ročia, len jedinou slabosťou je voda, ktorá dokáže aj dať nam priestor na pretvarovanie a recyklovanie daných priestorov. Nádherné je, že už sa tieto tradičné metódy spojili s modernými a môžu teda vytvárať nové a kvalitné hlinené domy. Podľa mňa nádherná predstava ne-obyčaja, praktickosti a ekologickosti. Neskôr nám bolo púšťané video od Louis-a von Ahn, ktorý vymyslel CAPCHA alias. napíš do spodného políčka slová, ktoré vidíš na obrázku. Vysvetlil skutočný zámer a využitie. Vedeli ste, že to pomáha digitalizovať knihy?
Tiež nám osobne došiel prednášať Kalifornčan Gaver Tulley, ktorý ma na svedomí novú metódu vzdelávania. Nie skrz knihy a písanie poznámok, ale skrze spoznávania veci, pomocou ich vyhotovenia, pomocou empirického a praktického poznávania danej veci. Vysvetľoval, ako u nich prebieha ročník na základe postupu, kde spoznávajú, vyhotovujú projekty, ktoré súvisia s danou témou (pomocou rôznych odborníkov, z rôznych brandží) a na koniec sú ponúknuté na výstavu širokej verejnosti. Pán Gaver toto všetko definoval tvrdením, že 30% mozgu pracuje pri činnosti s rukami. Myslíme rukami, tak prečo deti v školách pri výuke používajú iba pero a papier? Miesto toho by mali zvierať v rukách rôzne veci a učiť sa z nich. Pretože, keď chytíte do ruky metrovú tyč, tak sa stane predĺženou časťou ruky, cítite jej vybrácie, keď sa s ňou niečoho dotknete. Ako keby bola časť vášho tela.
Nedostali príležitosť, tak si vytvorili vlastnú
Veľmi odvážny a inšpirujúci sled slov, nám poskytol Peter Káčer. Od prvého pohľadu sa dalo vidieť, že ledva chodí a jeho motorika rúk je bez dávky riadnej kontroly. Vyjadroval sa ťažko, no my sme počúvali. Hocičo povedal, bolo to zo srdca a s dávkou odvahy. Jeho slová sa nám vrývali do srdca. Rozprával nám príbeh, ako sa chcel chopiť príležitosti a stať sa predavačom áut u jednej českej firmy. Peter neuspel, no zobral si z toho veľmi veľkú skúsenosť, za ktorú bol veľmi vďačný. Nemôžeme povedať, že tento človek nie je šťastný so svojím handicapom. Už 15 rokov organizoval motoristicko-vedomostné súťaže Rallye - cesta do života. Vychodil štúdium na Univerzite Komenského fakulty manažmentu a stal sa správcom nadácie TA3. Zaslúžil si nádherné standing ovation. Od každého z nás. Dlhé, hlasné standing ovation zo srdca.
Ďalej nasledovalo ďalšie video. O americkom komikovy Greg Gage, ktorý nedostal uplatnenie nikde, tak založil Improve everywhere, kde sa aj s mnohými dobrovoľníkmi činil na nezištnej zábave v uliciach mesta medzi nič netušiacimi ľuďmi.
Prestávky
Pre mňa veľmi dôležitá časť tejto konferencie. Nádherné švédske stoly a nápoje. Toto bola príležitosť dať telu nejaké tie nutričné hodnoty a tiež pozoznamovať sa s novými ľuďmi. Na to slúžili ceduľky, kde boli napísané témy, o ktoré sa zaujímate ja osobne som mal: Society, osobný rozvoj a parkour( ktorý som si dopísal :)). Musím uznať, moc som túto príležitosť nevyužil, keďže som bol ako nováčik na 1. tréningu. Bol som ticho, vychutnával si jedlo a spoločnosť mi robila kamarátka. Ale tak dúfajme, že budúci rok budem smelší. :)
Hudobné vystúpenie na skle
Ukážky hudobných talentov nechýbali. Na sklenenú harfu, nám zahral poľský manželský bár. Dych-berúce tóny, ktoré harfa vydávala a ten nádherný zvuk pri hraní Čajkovského Tanec cukrovej víli nám vrhal sánky im priamo pod nohy. Však okúste sami.
Luciferov efekt
Jeden zo záznom z archívu prednášok TEDu nám pustil prednášku Philipa Zimbardo, ktorý bol súdnym znalcom vo väznici Abú Ghrajb, kde americký vojaci šikanovali väzňov dehonestujúcimi a nechutne zvrátenými spôsobmi.
Mladý redaktor
Pri tomto mladom chalanovi, som si uvedomil, ako som vlastne strávil svoju mladosť. Jaroslav Dodok, totižto už v 13-tich rokoch absolvoval z vlastnej vôle, prvý telefonát ohľadom práce reportéra. Aj napriek svojmu nízkemu veku, dostal šancu a rozhodne ju využil na 120%. Ako reportér pre portál bystrica24.sk sa venoval viacej práci, ako škole. No neľutoval toho. Vďaka tejto skúsenosti zistil, že veľa ľudí považuje mladých ľudí, ktorý sa vzdelávajú na škole, no nepracujú za ľudí bez skúseností a dostatočnej kvalifikácie. Jaroslav, chcel ako jeden z mladých vystúpiť a potvrdiť, že my mladý sme kreatívny a ochotný tvoriť budúcnosť, len nám treba dôverovať a dať priestor. Problémom je, že každý sa viacej pozerá na číslo v kolónke vek, ako na to, čo človek robí. Dneska má 16 a je šéfredaktorom vlastného portálu študent24.sk. Má na starosti rôzne mládežnícke projekty a podujatia. Rozhodne sa treba zamyslieť, aké šance dávame mladým a ich tvorivosti.
Cudzinka, väčšia patriotka ako domáci
Tento prednes od IIlah van OIJEN bol jeden z najviac dojemnejších pre mňa osobne. Na pódium malými krôčikmi vystúpila žena s pletenou taškou, na ktorej bol názov "Love what you do". Začala veľmi zlatou slovenčinou a povedala, niečo v zmysle "Hovorila by som po slovensky, ale nebudem, pretože by som robila chyby pre ktoré by sa môj priateľ smial." Nasledoval ohromný smiech a hneď som vedel, že to bude ďalšia paráda. Začala rozprávať veľmi peknou angličtinou. Vyrastala v Holansku v krajine, kde je všetko super, ľudia sú milí, jedlo dobré a platy akurát. Vyrastala s mamou, ktorá vo svojom veku dokázala veľa založila reštauráciu, centrum jógy, atď. Potom nasledoval veľký krok, rozhodla sa ísť na Slovensko a študovať tu fotografiu. Hovorila o tom, ako stretla prvého ochotného Slováka, ktorý jej pomohol so všetkých s čím treba a pomyslela si, čo to je za úžasná krajina. Po čase zistila, že krajina nie je v poriadku. Ľudia v nemocniciach sú nervózny a nepríjemný, každý sa v zhone niekam ženie a mračí, vládcovia zeme okrádajú vlastných ľudí. Napriek tomuto zistila, že ľudia na slovensku sú obdivuhodný, že aj napriek tomu, v akých sú sračkách sa dokážu tešiť a radovať zo života. Tak začala, konať. Opýtala sa ľudí, či je možné v jednej uličke postaviť trh, oni na to: "Nie". Tak sa opýtala, či chcú mať trh, oni na to "áno.". Po tomto zistení vyniesla úžastný výrok: "Keď si Slováci myslia, že je to nemožné, treba to spraviť!". A začala organizovať, najprv to bolo ťažké, bolo ich iba pár s čistou víziou, ale odhodlaním. Keď v tom zrazu sa začali ľudia objavovať sami s pomocou, začali jej volať. Trh sa teda uskutočnil. A dopadol veľmi úspešne, obchodníci boli takí vyjavení, že dokázali všetko predať. Potom pochopila jednu vec: "Slováci sú hladný, sú hladný po skutočných veciach." Ďalšie standing ovation, a môžem sa pochváliť, že som bol prvý čo vstal a začal tlieskať. Slzy v očiach a inšpirácia v srdci.
Rád, by som dopísal aj zvyšok prednášajúcich, ale úprimne, myslím, že by to bolo ozaj zdĺhavé. Nie, že by nestáli za to. Boli úžasný, ale na tomto článku som tak dlho pracoval, že by mi ozaj poškodilo srdcové komôrky, keby som ho nechal len tak plávať v mori neuskutočnených nápadov a myšlienok. Premokal by tam ako papier a dopadol na dno, odkiaľ by už nevyplával, ale stal sa súčasťou dna a morského ekosystému. Každopádne, som si odniesol viac než dosť, z hlavy sa mi neskutočne parí a chcel by som každú chvíľu robiť veľké veci, ale vždy si spomeniem: "Veľké veci sa rodia z malých a jednoduchých myšlienok a činov."
